f

Súdny dvor EÚ zneplatnil investičnú arbitráž medzi štátmi EÚ

Dňa 06. marca 2018 prišlo k vydaniu dlho očakávaného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Slovenská republika v. Achmea BV. Možno očakávať ďalekosiahly dopad tohto rozhodnutia na realizáciu investícii v oblasti strednej a východnej Európy, keďže Súdny dvor de facto zneplatňuje rozhodcovské doložky obsiahnuté v bilaterálnych investičných zmluvách (tzv. BIT) uzatvorených medzi štátmi, ktoré sú členmi EÚ. SDEÚ sa rozhodol nenasledovať názor generálneho advokáta Watheleta zo septembra 2017, ktorý vo svojom stanovisku odporučil súdu považovať investičnú arbitráž za súladnú s právom EÚ.

Momentálne je medzi členskými štátmi EÚ uzavretých až 196 obdobných bilaterálnych zmlúv, ktoré zverujú právomoc rozhodovať o sporoch medzi investormi a štátmi rozhodcovským súdom a ktoré môžu byť týmto rozsudkom priamo dotknuté. Tieto zmluvy boli v 90. rokoch vo veľkom rozsahu uzatvárané predovšetkým medzi štátmi západnej Európy a štátmi z post-komunistického východného bloku, za účelom zabezpečenia ochrany investorov v týchto krajinách. Vzhľadom na to, že väčšina z týchto krajín medzičasom vstúpila do EÚ a stala sa súčasťou jednotného trhu, otvorila sa otázka súladu týchto zmlúv (a v nich obsiahnutých rozhodcovských doložiek) s právom Európskej únie.

ZRHNUTIE FAKTOV

Československo uzatvorilo v roku 1991 (ako právny predchodca Slovenska, ktoré neskôr prebralo jeho medzinárodnoprávne záväzky) s Holandskom bilaterálnu investičnú zmluvu, obsahujúcu rozhodcovskú doložku pre prípadné riešenie sporov medzi investormi z jednej z týchto krajín a druhým štátom (tzv. ISDS – investor-state dispute settlement).

V roku 2004 prišlo k otvoreniu systému zdravotného poistenia na Slovensku súkromným spoločnostiam, v rámci ktorého prišlo aj k akcionárskemu vstupu holandskej spoločnosti Achmea BV do jednej zo súkromných zdravotných poisťovní.
Neskôr, v roku 2007, prijal slovenský parlament zákon, ktorým zakázal vyplácanie podielov na zisku v súkromných zdravotných poisťovniach. Ako je známe, tento zákon bol v roku 2011 vyhlásený Ústavným súdom SR za protiústavný (sp. zn. PL. ÚS 3/09).

Spoločnosť Achmea BV považovala prijatie vyššie uvedeného zákona za porušenie BIT medzi Slovenskom a Holandskom a uplatnila si za obdobie účinnosti tohto zákona náhradu škody na rozhodcovskom súde vo Frankfurte (v zmysle bilaterálnej zmluvy), kde v roku 2012 aj meritórne uspela a bola jej priznaná náhrada škody vo výške EUR 22,1 milióna.

Slovensko namietlo nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, a nemecký Spolkový súdny dvor sa napokon obrátil s touto otázkou ako prejudiciálnou na Súdny dvor EÚ.

PRÁVNE DÔSLEDKY

SDEÚ založil svoju argumentáciu v predmetnom rozhodnutí predovšetkým na fakte, že konajúci rozhodcovský súd pri rozhodovaní nemal kompetenciu obrátiť sa na SDEÚ so žiadosťou o výklad práva EÚ (keďže nejde o všeobecný súd členského štátu), a to napriek tomu, že právo EÚ musel pri rozhodovaní vo veci použiť a interpretovať. Takúto situáciu považoval za rozpornú s primárnym právom EÚ a zakladajúcimi zmluvami, keďže SDEÚ predstavuje jediný orgán s kompetenciou podávať finálny záväzný výklad európskeho práva.

Napriek tomu, že predmetná BIT bola uzatvorená ešte pred vstupom Slovenska do EÚ, je nutné právo EÚ na tieto právne vzťahy (predovšetkým normy ohľadom slobody usadzovania a voľného pohybu služieb) aplikovať, a ak by ich mali s konečnou platnosťou vykladať rozhodcovské súdy nemajúce možnosť iniciovať prejudiciálne konanie pred SDEÚ, takýto stav by bol nezlučiteľný s právom Únie. V dôsledku toho SDEÚ konštatoval, že uzatvorením BIT Slovensko a Holandsko vytvorili mechanizmus na riešenie investičných sporov, ktorý nie je spôsobilý zabezpečiť správne uplatňovanie a plnú účinnosť práva EÚ.

Ako sme uviedli vyššie, toto rozhodnutie potenciálne zasahuje takmer 200 medzinárodných BIT uzatvorených medzi členskými štátmi EÚ. Európska komisia už dlhšie obdobie bojuje za postupné zrušenie existujúcich bilaterálnych dohôd, keďže podľa jej názoru vytvárajú rôznorodé (a tým pádom diskriminačné) vzťahy medzi členskými štátmi EÚ v oblasti investícií, a uvedený rozsudok možno vnímať ďalší významný míľnik v tomto právnom zápase.